Úcta k zomrelým a predkom, ktorú vzdávame v našom kalendári prvého novembra ako sviatok Všetkých svätých má svoje korene v archaických predstavách našich predkov. Deň všetkých svätých má stredoveký pôvod a je spojený so sviatkom dušičiek. Zavedenie tradície spievať žalmy za mŕtvych v 10. storočí opátom Odilom v benediktínskom kláštore Cluny bolo však vyústením cirkevnej potreby ustanoviť jeden deň v roku, kedy by sa spomínalo na zomrelých. Jedným z hlavných dôvodov bolo potlačenie starej pohanskej tradície, ktorá svojimi prejavmi často prinášala vrásky na čele cirkevných hodnostárov. Odtiaľto sa sviatok šíril do ďalších kútov Európy. Avšak už v predkresťanskom období Slovania prejavovali k zosnulým mimoriadnu úctu a duše predkov sa s nimi stretávali pri hodovných stoloch či rôznych výročných rituáloch.
Predstavy o posmrtnom živote v písomných prameňoch
O predstavách o posmrtnom živote či úcte k mŕtvym nám svedčia písomné pramene a archeologické nálezy z hrobov. Písomné pramene sú v stredovekom svete doménou kresťanského sveta, a tak sa o živote Slovanov a ich predstavách o posmrtnom živote dozvedáme z pohľadu ich susedov a príležitostných kupcov či cestovateľov. O Slovanoch píšu stredovekí kronikári niekedy s nepriateľským odstupom, inokedy ako zaujatí pozorovatelia (Saxo Gramaticus, Helmold, Thietmar z Merseburgu). Významné sú tiež zápisky arabských a židovských cestovateľov (Mas’údí, Ibn Fadlán, Ibn Rusta), ktorí prichádzali do kontaktu so slovanskými kmeňmi už od raného stredoveku. Hlavnými dokladmi a potvrdením písomných prameňov sú archeologické náleziská hrobov a pohrebísk, ktoré dokumentujú spôsob pochovávania, milodary a antropologické znaky nebožtíka, ktoré sú zásadne spojené s predstavami o posmrtnom živote.
Slovania v prvých etapách etnogenézy od 5. storočia využívali k pochovávaniu svojich zomrelých oheň – telá spaľovali a ukladali do obyčajných nádob (keramika pražského typu), pričom postupne (od 8. do 10. storočia) sa tento spôsob menil na kostrové pochovávanie, ako ho takmer poznáme dnes. Prechod na kostrové pochovávanie má súvis najmä so stykom s ďalšími kultúrnymi okruhmi (na našom území napríklad s Avarmi alebo Protobulhari u južných Slovanov) a neskôr s postupným prenikaním kresťanstva medzi vtedajšie elity. Zavŕšenie christianizačného procesu znamená výlučne pochovávanie kostrovým spôsobom, k čomu je vedený aj bežný ľud, predovšetkým formou cirkevných napomenutí a kázaní. Zvyk spaľovania mŕtvych bol vlastný všetkým indoeurópskym kmeňom a svedčí o významnej funkcii ohňa v rituálnom prechode na druhý svet. Písomné pramene cestovateľov z orientálneho sveta a stredovekí kronikári západu sa v tejto veci zhodujú. Veľmi známym je zápis arabského cestovateľa Ahmada Ibn Fadlána, ktorý sa v roku 922 na Kyjevskej Rusi zúčastnil pohrebu tamojšieho veľmoža. Toho spálili na drevenej lodi a moslimský cestovateľ nám zanecháva detaily o jeho pohrebe. Je veľmi pravdepodobné, že v týchto úkonoch zohráva rolu škandinávsky vplyv, ktorý prišiel na Rus s varjagmi. Al Mas’údí o Slovanoch zas píše, že svojich mŕtvych spaľovali a s nimi aj zvieratá, na ktorých jazdili. Dary v hroboch naznačovali spoločenský status zomrelého a písomné pramene tu majú podporu aj v archeologických nálezoch. V hroboch sa nachádza predovšetkým u vysoko postavených ľudí výbava každodennej potreby, zbrane a kone.
Zaujímavým faktom je aj spaľovanie vdov zomrelých, ktoré dobrovoľne opúšťali svet živých spolu so svojím druhom. Pravdepodobne šlo o dobrovoľnú smrť, ich rozhodnutie však bolo ovplyvnené akýmsi spoločenským očakávaním tohto aktu. Ako píše sv. Bonifác v liste Aethibaldovi: „hodnej chvály je medzi nimi považovaná žena, ktorá vlastnou rukou si privodí smrť a zhorí na rovnakej hranici so svojím mužom“. V tomto podstatnom detaile sa zhoduje aj s opisom od Ibn Fadlána, ten hovorí o otrokyni, ktorá so svojím pánom odchádza na loď.
Smrť a znovuzrodenie na druhom svete
Svet mŕtvych v slovanskom prostredí má niekoľko názvov. Jedným z nich je Nav, čo podľa jedného z významných českých archeológov Zdeňka Váňu súvisí s gréckym naus a latinským navis. Raj ako miesto blažených duší poznáme taktiež z pohanskej doby, v príbuzných baltských jazykoch sa tieto slová vyskytujú v podobe rojus (litovsky) alebo raja (lotyšsky). Ďalším výrazom pre miesto určené k pobytu mŕtvych označuje slovo háj, doslovne „miesto, kde žijú mŕtvi“. Na toto miesto podľa predstáv Slovanov odchádzala po smrti duša, ktorú si predstavovali v rôznych zvieracích podobách, čo sa neskôr uchovalo v ľudových povestiach.
Smrť nebola u Slovanov vnímaná ako koniec života, ale ako znovuzrodenie sa na druhý svet, o čom nám svedčia predovšetkým milodary, ktoré boli súčasťou hrobovej výbavy. Pohreb je teda prechodovým rituálom – z čoho vyplýva, že nemá výlučne negatívny charakter. V slovanskom prostredí sa tiež stretávame s pojmom tryzna, obradná slávnosť nad hrobom zosnulého, ktorú sprevádzajú symbolické výjavy a hry. Išlo o obradnú oslavu mŕtveho sprevádzanú chválorečami a žalospevmi. K žalospevom boli často najímané takzvané plačky, ktoré sprevádzali obrad trhaním si vlasov a driapaním si tváre, čo podľa niektorých odborníkov malo funkciu obety zomrelému, aby jeho duša odišla na druhý svet a nechodila strašiť pozostalých. Český kronikár Kosmas v 11. storočí píše o bezbožných kratochvíľach v maskách nad hrobmi zosnulých. Masky mali rituálny význam a ich účelom bolo odstrašiť démonov a zlé sily počas priebehu obradu, nosením masky sa osoba sa stáva anonymnou a chránenou. Rovnaký účel mali aj obradné výjavy bitky a rinčanie zbraní. Hluk má všeobecne v ľudovej mágii odstrašujúci charakter pred zlými silami, z tohto dôvodu bývali všetky pohanské slávnosti sprevádzané hlukom a hlasitým spevom. Pohrebnú hostinu nazývanú stravou znamenal už v 6. storočí Theofilos Simokatta a neskôr ju spomínajú aj stredovekí kronikári Saxo Gramaticus a Kosmas. Jej dôležitým znakom bolo predovšetkým nadmerné užívanie opojných nápojov.
Hroby Slovanov
Veľmi výrazným prvkom pochovávania, ktorý máme archeologicky doložený v krajine sú mohylníky alebo mohylové hroby, ktoré Slovania budovali už v 7. storočí. Popol zomrelého sa rozsypával vo vnútri navŕšenej mohyly alebo sa spolu s urnou uložil na jej vrch. Nad týmito hrobmi boli v predkresťanských časoch vykonávané výročné rituály, ktorými si pripomínali zomrelých viackrát do roka. Obdobné sviatky sa nazývali u južných Slovanov zádušnice, u východných radunice alebo rusalije. Práve z týchto sviatkov pochádza kresťanská forma dušičiek, ktorá dostáva jesenný termín až v 10. storočí. Neskoršou formou pochovávania sú ploché kostrové hroby, kde sa nachádza aj obolus – platidlo za prevoz do záhrobného sveta. Medzi netradičné spôsoby pochovávania môžeme zaradiť predovšetkým osoby, ktoré boli zavalené kameňmi alebo mali oddelené hlavy od tela. Tu sa stretávame s predstavami o revenantoch alebo vampíroch, ktorí prichádzajú zo záhrobia škodiť živým. Tieto osoby boli pravdepodobne už za života odlišné, psychicky alebo telesne postihnuté, mohlo však ísť aj o vrahov alebo čarodejov.
Prevtelené duše
Pretrvávajúca úcta k zomrelým síce má korene v predkresťanských kultoch, avšak jeho kontinuitu sledujeme aj v kresťanskom svete, pričom mnohé zo zvykov sa zachovali do modernej doby. Medzi najvýraznejšie obdobia roka patrí jeho prelom a práve v období Vianoc sa verilo, že hranica medzi svetmi je najtenšia a duše tak navštevujú náš svet. Hovorili sme, že Slovania si predstavovali dušu vo zvieracej podobe a jedným z pozostatkov bol aj vianočný zvyk s muchami. Muchy boli považované za prevtelené duše, ktoré sa nesmeli zabiť a pokiaľ sa v dome objavili do roka a do dňa v dome nikto nezomrel. Tento zvyk sa uchoval ešte v 19. storočí predovšetkým vo vidieckom prostredí. Ďalším zo zvykov bolo nechávať jedlo pre predkov na štedrovečernom stole alebo rozhadzovať rôzne strukoviny, či orechy do kúta. Verilo sa, že duše chodia hodovať s rodinou a bola im vyjadrená náležitá úcta.
Odkúzlený svet v súčanosti
V modernom svete, ktorí prešiel takzvaným „odkúzlením“ sa stretávame so starými zvykmi už veľmi zriedka. Ešte v 20. storočí sa mnohé z výročných slávností zachovávali v dedinskom prostredí, avšak ich zmysel a funkcia boli druhotné. Zo sakrálnych úkonov pretrvali estetické prvky a funkcia zábavná. Napriek tomu úcta k zomrelým a predkom ostala silnou súčasťou našej spoločnosti a každý rok je sprevádzaná masovým presunom obyvateľstva a návštevou cintorínov. Je vhodné však pripomenúť, že naprieč dejinami sa našli aj tí, ktorí nemali úctu ani k mŕtvym a hroby bezbožne vykrádali, či už v časoch pohanských alebo kresťanských. Zákon sudnyj ľudem z 9. storočia, ktorého autorom je Konštantín-Cyril spomína trest za vykrádanie hrobov a aj keď sme sa posunuli v čase o tisícročie, aj v súčasnosti nachádzame vykradnuté mohyly, ktorých fenoménom sú detektoristi.
Stanislav Gubančok
Zdroje:
BERANOVÁ, M.: Slované. Panorama : Praha, 1988,
DYNDA, J.: Slovanské pohanství ve středověkých latinských pramenech. Praha: Scriptorium, 2017
GALUŠKA, L.: Slované doteky předku. O živote na Moravě 6.-10. Století. Brno : Moravské zemské múzeum, 2004
HORVÁTHOVÁ, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava : Tatran, 1986,
PROFANTOVÁ, N., PROFANT, M.: Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Praha: Libri, 2000
VÁŇA, Z.: Svět slovanských bohů a démonů. Praha : Panorama, 1990
Titulná fotografia: maľba pochovávania na lodi – olejomaľba od Henryka Siemiradzkeho (Zdroj: https://www.researchgate.net/figure/Henryk-Siemiradzki-Funeral-of-a-Ruthenian-Noble-1883-oil-on-canvas-State-Historical_fig8_321452242)