Stavba synagóg a modlitební na Slovensku začala po roku 1840, v ktorom Židia získali na základe zákona od uhorskej vlády povolenie trvalo sa usídliť v slobodných kráľovských mestách. Okrem toho mohli začať vykonávať živnosť a vlastniť továrenské podniky, čo viedlo k nárastu počtu židovského obyvateľstva v mestách, ktoré sa do nich sťahovalo z malých vidieckych obcí a veľkému rozmachu ekonomiky.
19.storočie bolo obdobím veľkých spoločenských zmien v Európe a reakcia na tieto zmeny nastala aj v rámci židovskej náboženskej komunity. Tí, ktorí odmietali myšlienky osvietenstva a modernizačné tendencie, a v protiklade k reformnému prúdu boli za konzervatívne dodržovanie tradícií, začali byť označovaní ako ortodoxní.
V rámci židovskej komunity žijúcej v Uhorsku spočíval spor v rozdielnych požiadavkách na podobu bohoslužobnej praxe, vzdelávanie a postavenie Židov v uhorskej spoločnosti. Najhlavnejším problémom však bolo to, že po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 vznikla zo strany vlády požiadavka, aby mali všetci Židia žijúci v Uhorsku ako samostatná skupina vedúce osobnosti, ktoré by ich zastupovali pred uhorskou vládou.
O túto úlohu sa začali prieť zástancovia tradičného a modernejšieho židovstva. Spor viedol už k usporiadaniu snemu, ktorý sa konal v období od 14. decembra 1868 do 24. februára 1869 v Pešti.
Výsledkom tohto snemu bolo rozdelenie judaizmu v Uhorsku na konzervatívny – ortodoxný smer a reformovaný – neologický smer. Tí, ktorí si neboli ochotní vybrať a zaradiť sa k jedným alebo druhým vytvorili tretí nezávislý smer nazvaný „status quo ante“. V roku 1872 toto rozdelenie oficiálne uznala uhorská vláda a v roku 1895 zrovnoprávnila judaizmus s ostatnými náboženstvami.
Židovský chrám a synagóga – história
Slovo synagóga pochádza zo starogréckeho slova synagogé a znamená „zhromaždenie“. Toto slovo je prekladom hebrejského názvu bejt kneset -„dom zhromaždenia“. Nejedná sa však o židovský chrám. Chrám v prvom zmysle slova – hebr. bejt ha mikdaš – „dom svätyne“ bol chrám v Jeruzaleme ktorý bol vybudovaný za vlády kráľa Šalamúna okolo roku 950 p.n.l. Z jeho popisu v Starom zákone vyplýva, že z architektonického hľadiska vyzeral ako iné súdobé chrámy oblasti starovekej Sýrie a Fenície.
Tento chrám bol zničený v roku 586 p.n.l. keď Jeruzalem dobyli Babylónčania. Na rovnakom mieste bol podľa pôvodného plánu vybudovaný tzv. Druhý chrám približne v rokoch 520 – 515 p.n.l.. Okolie druhého chrámu prešlo rozsiahlymi prestavbami ktoré viedli k zväčšeniu chrámového okrsku. Tento druhý chrám bol zničený Rimanmi v roku 70 n.l. a do dnešných čias sa dochovala iba časť mohutného podporného múru terasy, na ktorej sa rozkladal chrámový okrsok.
Zachovaná časť múru je dnes známa ako tzv. Západný múr alebo Múr nárekov. Jeruzalemský chrám nebol jediný židovský chrám známy v histórii. Okrem Jeruzalemu sa nachádzal chrám aj v meste Arad na území južnej Palestíny, postavený rovnako ako jeruzalemský chrám za vlády kráľa Šalamúna.
Bol zrušený pravdepodobne okolo roku 621 p.n.l. v rámci náboženskej reformy kráľa Jóšijáša v 7.storočí p.n.l., ktorý sa snažil centralizovať kult iba do Jeruzalema. Ďalšie dva chrámy sa nachádzali v Egypte, kde bola veľká židovská diaspóra. Zanikli už v helenistickom období. Samaritáni vylúčení zo židovskej komunity si postavili chrám neďaleko mesta Nablus v dnešnom Izraeli, ale ten bol zničený v roku 107 p.n.l. Žiaden z týchto chrámov sa však svojou dôležitosťou nepribližoval jeruzalemskému chrámu, ktorý bol a dodnes je jedným z ústredných prvkov židovského náboženstva.
Po zničení prvého jeruzalemského chrámu v období babylonského vyhnanstva pravdepodobne vznikli prvé synagógy. Ich význam ako centier náboženského života v komunitách však vzrástol po zničení druhého chrámu a následkom vzniku rozsiahlej diaspóry. Synagógy teda v istom zmysle nahradili chrám, plnia funkciu modlitebne, miesta pre spoločné zhromaždenie, konanie bohoslužby a štúdium náboženstva.
Architektúra a vnútorné usporiadanie synagógy
Podľa židovskej tradície by mala byť budova synagógy orientovaná smerom k Izraelu, k Jeruzalemu, k Chrámovej hore, respektíve podľa možností východným smerom. Všeobecne hebrejské slovo mizrach (hebr. „východ“) označuje smer k Jeruzalemu, ktorým je treba sa otočiť pri modlitbe a aj jeho vyznačenie na stene synagógy alebo príbytku.
Vo východnej stene synagógy sa nachádza schránka – svätostánok nazývaný aron ha-kodeš na uloženie zvitkov textu Tóry. Má pripomínať Archu zmluvy, ktorá bola uložená v najposvätnejšej časti prvého jeruzalemského chrámu a podľa tradície v nej boli uložené kamenné dosky s Desatorom božích prikázaní.
Ďalším odkazom na usporiadanie v pôvodnom jeruzalemskom chráme je zakrytie svätostánku závesom alebo oponou (hebr. parochet), ktorá pripomína dvere oddeľujúce priestor hlavnej chrámovej lode od najposvätnejšej časti chrámu. Blízko svätostánku je v synagógach z prelomu 19. a 20.storočia vyvýšené pódium kde je umiestnený pult na čítanie Tóry. V starších a ortodoxných synagógach býva pult v strede budovy.
Ďalším rozdielom medzi staršími, ortodoxnými synagógami a neologickými je miesto usadenia mužov a žien. V starších a ortodoxných synagógach je ženská časť oddelená od mužskej časti stenou, alebo sa nachádza na vyššom poschodí, na hornej galérii. V neologických synagógach toto rozdelenie nie je.
Okrem týchto základných prvkov nie sú žiadne ďalšie predpisy, ktoré by určovali ako má synagóga vyzerať. Menšou modlitebňou sa môže stať akýkoľvek priestor zariadený striedmo a s miestom na sedenie. Neexistuje ani žiadny špecifický židovský štýl v architektúre. V 19.storočí vládol v umení a architektúre historizmus – návrat k minulým štýlom, vypožičiavanie jednotlivých prvkov z nich a ich vzájomné miešanie.
Pri stavbe kostolov, univerzít, či iných významných budov sa uplatňovali nasledovné štýly: neorománsky (typickým prvkom sú okrúhle okná a štíhle vysoké v hornej časti zaokrúhlené okná, oblúčikový vlys), neogotický či gotizujúci (typické okná s lomenými oblúkmi), klasicistický (typický prvok je portikus a trojuholníkový tympanón pripomínajúci antický chrám na fasáde), barokový, byzantský (typický prvok kupola ako u byzantských kostolov), secesný a maurský štýl.
Štýl charakteristický pre synagógy z druhej polovice 19.storočia je maurský v kombinácii s vyššie spomínanými štýlami, zvyčajne neorománskym. Typická stavba má dve veže alebo vežičky na priečelí, oblúčikovitý vlys na fasáde, okrúhle a oblúkmi zakončené okná vyplnené geometrickými rozetami, vnútro je rozdelené na tri pozdĺžne časti, ženská galéria je podopieraná liatinovými železnými stĺpmi, niekedy so zdobenými hlavicami.
Maurský štýl charakterizujú geometrické a florálne dekorácie odvodené z islamského umenia španielskych Maurov. Uplatňuje sa hlavne na nástenných maľbách pokrývajúcich interiér a v geometrických vzoroch rozetových okien. V medzivojnovom období sa k spomínaným štýlom pripojil funkcionalistický štýl.
Tatiana Votroubeková
Zdroj:
BORSKÝ, M.: Slovenská cesta židovského kultúrneho dedičstva – The Slovak Jewish Heritage Route. Bratislava, dostupné online
BORSKÝ, M.: Židovské pamiatky na Slovensku – Jewish Monuments in Slovakia. Bratislava, 2003.
BUGANOVÁ, K. a kol.: Sakrálne pamiatky v Košiciach. Košice, 2009.
PAVLINCOVÁ H., HORYNA B. (eds.): Judaismus, křesťanství, islám. Olomouc, 2003.
http://www.slovak-jewish-heritage.org/
Foto: Martin Varga