Minulosť rómskeho etnika na území Slovenska je podobne ako minulosť každého iného etnika bohatá na udalosti rôzneho druhu, na svetlejšie momenty a rovnako tak aj na ťažké obdobie spojené s existenčnými problémami. Minulosť Rómov je však veľmi často prehliadaná, a najvýraznejšie udalosti z nej bývajú zabudnuté. Príslušníci rómskeho etnika počas 2. svetovej vojny prežili kruté udalosti, o ktorých sa málo vie.
Utrpenie Rómov v období 2. svetovej vojny odštartovalo upravenie branného zákona, podľa ktorého boli židovskí a rómski vojaci prepustení zo slovenskej armády a preradení do pracovnej služby. V tejto službe zvláštnemu vojenskému útvaru museli vykonávať rôzne pomocné práce pre brannú moc, ale i civilistov. V tomto období sa tiež začalo so zriaďovaním pracovných táborov pre asociálne živly do ktorých boli umiestňovaní prevažne Rómovia, ktorí pracovali hlavne na výstavbe vodných diel a cestných i železničných komunikácii. Tieto tábory boli umiestnené v Moste na Ostrove, Dubnici nad Váhom, Ilave, Ústi nad Oravou, ďalej v Jarabej, Petiči, Očovej, v Bystrom a v Hanušovciach nad Topľou.
Pracovný útvar v Dubnici nad Váhom fungoval medzi rokmi 1942 až 1944. Väzni tam internovaní pracovali na dokončovaní prítokového a odtokového kanálu na rieke Váh, ale tiež aj na opevňovacích prácach v okrese Piešťany.
Podobne ťažké podmienky mali aj väzni v pracovných útvaroch pre asociálne osoby na východnom Slovensku. Dôvody pre zriaďovanie týchto útvarov práve na východe boli jasné. Žilo tu veľa Rómov a bolo tu aj dostatok pracovných príležitosti. Práve prebiehala výstavba železničnej trati medzi Strážskym a Prešovom, pričom si stavba súrne vyžadovala novú pracovnú silu.
Návrhy a inštrukcie na vytváranie pracovných táborov prišli od nacistického Nemecka. Podľa pôvodných plánov, sa tábory mali nachádzať mimo miest a obcí, pričom mali byť obkolesené vodnou priekopou, alebo ostnatým drôtom pod elektrickým napätím. Mali v nich byť vytvorené neznesiteľné podmienky naháňajúce hrôzu a motivujúce k úteku za hranice štátu. Plány však neboli nikdy naplno realizované, riešenie rómskej otázky prebiehalo pomaly, pretože nebolo natoľko motivujúce ako riešenie židovskej otázky, z ktorej plynuli pre realizátorov rôzne ekonomické prospechy.
Postupne boli vydané ďalšie protirómske vyhlásenia, ktorých cieľom bolo sťahovanie príbytkov na odľahlé miesta mimo obcí a zákaz živností typických pre kočovný spôsob života (napr. handliarstvo, zber odpadových surovín, obchodovanie s textilom). Z ďalších nariadení vyplývala pre Rómov povinnosť voliť si vajdu na miestach kde spoločne žili aspoň 3 rómske rodiny.
K brutálnym útokom na Rómov došlo hlavne na strednom Slovensku. Vo viacerých obciach boli muži a chlapci chladnokrvne vystrieľaní, v Svätom Kríži a v Čiernom Balogu boli dokonca upálení vo vlastných príbytkoch.
V rokoch 1944-1945 sa na území Slovenska stali tiež hromadné popravy, ktoré mali na svedomí nemeckí vojaci v spolupráci s oddielmi Hlinkovej gardy. Tieto tragédie sa odohrali v obciach Kremnička a Nemecká, kde vraždili účastníkov Slovenského národného povstania a spolu s nimi aj osoby z nežiadúcej rasy.
Ďalšie opatrenia namierené proti Rómom obmedzovali ich slobodný pohyb. V niektorých lokalitách mali Rómovia vstup do niektorých obcí či miest obmedzení len na niektoré dni a niektoré hodiny. V roku 1944 zasiahlo východné a neskôr aj celé Slovensko epidémia škvrnitého týfusu. Ministerstvo vnútra zakázalo Rómom cestovať verejnými dopravnými prostriedkami bez lekárskeho potvrdenia potvrdzujúceho neprítomnosť nákazlivej choroby u dotyčnej osoby.
Životy Rómov mimo Slovenska boli v ešte väčšom ohrození. Z oblastí južného Slovenska, ktoré počas vojny pripojili k Maďarsku boli Rómovia internovaní do koncentračného tábora Dachau, kde s nimi bolo kruto zaobchádzané. Rómovia z územia protektorátu Čechy a Morava boli medzi rokmi 1943 až 1944 vo vysokých počtoch deportovaný do tábora Auschwitz-Birkenau, kde bol pre nich vytvorený tzv. cigánsky tábor. V jeho neľudských podmienkach veľmi rýchlo umierali. Neskôr boli práceschopní muži z tábora poslaní na nemecké územie zatiaľ čo ženy, deti a starí ľudia boli určení na zabitie. V noci z 3. na 5. augusta ich pripravili o život v jednej plynovej komore naraz viac ako 3000. Holokaust si tak celkovo vyžiadal pól milióna rómskych obetí.
Bolestivo sa tak dotkol života mnohých ľudí. Hoci nebol tragédiou len pre postihnuté etniká, ale v podstate aj pre celú spoločnosť, predsa majú dôvod spomínať na neho so žiaľom hlavne potomkovia dotknutého etnika. O rómskom holokauste sa veľa nehovorí, ale je realitou.
Na označovanie rómskeho holokaustu sa zvykne používať termín porraimos. Zaviedol ho Ian Hancock a v preklade znamená pohltenie, strávenie, vstrebanie.
Patrik Čigáš
Zdroje:
HORVÁTHOVÁ, J.: Kapitoly z dějín Rómů. Člověk v tísni, 2002.
KUMANOVÁ, Z.-MANN, A. B.: Nepriznaný holokaust. Rómovia v rokoch 1939 – 1945. Bratislava, 2007.
NEČAS, C.: Českoslovenští Romové v letech 1938 – 1945. Brno, 1994.
Rómovia a druhá svetová vojna. Bratislava, 2006.
Foto: wikimedia.org