Nie každá novodobá tradícia sa uchytí. Jednou z tých úspešných sú Košické slávnosti vína, ktoré sa ujali prakticky od prvej kvapky. Založili ju v roku 2007 za primátora Františka Knapíka a dnes málokoho treba presviedčať, aby sa zúčastňoval jej ďalších a ďalších ročníkov, ktoré sa konávajú v polovičke septembra. Chcel by som veriť, že táto tradícia je navštevovaná nielen kvôli svojej alkoholickej príchuti, ale i preto, že Košice mali s vínom veľa spoločného. Ešte začiatkom predminulého storočia (ale i predtým) bolo totiž vinárstvo pre Košičanov tretím hlavným zdrojom príjmov. Hneď po obchode a remeslách.
V stredoveku sa vína popíjalo viac než dnes. Priemer bol 1-2 litre, ale boli tiež dni, keď sa stiahli aj 4 litre na osobu. Zapíjalo sa skoro všetko. Najmä jedlo, keďže bolo solené viac než dnes, veru aj štipľavejšie. Takéto menu stredovekej Európy sa podávalo aj v Košiciach, a preto ich obkolesovali vinice. Tam, kde teraz stoja sídliská, menili sa v 14. – 18. storočí lesy na vinohrady. V Bratislave či v Prahe sa i teraz niektoré časti mesta volajú Vinohrady. V Košiciach má mestská časť Ťahanovce v erbe vínnu révu a tých, čo bývajú na Vyšnom Opátskom, ešte stále niektorí zotrvačnosťou volajú Viničare. Víno sa pestovalo aj na mieste dnešného cintorína sv. Rozálie, v Čermeli, na Bankove, na Chrasti, na Šibenej hore, v Medvedej diere, v predmestských záhradách za Hornádom, pod Furčou, na Heringeši, na brehu Košickej Novej Vsi… Košičania nemali veľa ornej pôdy, čo bolo pre nich „dobrou výhovorkou“, ale aj nutnosťou, aby sa dali na pestovanie vína. A niektorým nestačilo bohatnúť len z košického, ale venovali sa aj predaju tokajského.
V meste mohol predávať víno skoro každý mešťan a údajne mnohí mali výčapy priamo vo vchodoch svojich domov. Doteraz v nich vidno miesta, kde príchodzí posedávali. Preto vraj v pasážach na Hlavnej ulici č. 22 alebo na Hlavnej č. 24 nájdeme do steny zasadené výklenky – cudzím slovom sedílie, na ktorých sa dalo (i dá) posedieť si a popíjať. Aby košické víno išlo na odbyt ešte lepšie, každý rok až do Turíc sa v meste nesmelo predávať žiadne cudzie, teda dovezené, víno. Takéto nariadenie vydal kráľ Ľudovít Veľký v r. 1347, ba toto obdobie zákazu importu vína do Košíc sa od r. 1369 predĺžilo až do Jakuba (25. júla).
Bolo to síce nefér voči konkurencii, ale protimonopolný úrad vtedy ešte neexistoval.
Cisár Žigmund Luxemburský zašiel v jednom zo svojich privilégií pre Košice ešte ďalej a Košičanom udelil takmer dokonalý monopol na obchodovanie s vínom. V roku 1411 zakázal dovoz cudzích vín do Košíc s výnimkou občanov 24 spišských miest.
Aby sa víno zakaždým urodilo, tomu mal hore pomáhať aj patrón vinohradníkov – sv. Urban. Sochu sv. Urbana v životnej veľkosti nájdete na Hlavnej ulici č. 11 v podzemí hotela Zlatý dukát. Po ňom je pomenovaný najväčší košický zvon. Ak sa mu pred (rovnomennou) Urbanovou vežou dobre prizriete, uvidíte na ňom vinohradníkov, ako si po jeho hornom páse chodia s nošami plnými vínnej révy dookola, až kým sa nezacyklia.
Nevidieť to na nich, no patria do cechu vinohradníkov. Táto organizácia dávala o sebe vedieť napríklad aj cenami vína, ktoré úhľadne, ba až čitateľne, maľovala na drevené tabuľky. Vtedajšie ceny si tak môžete porovnať so súčasnými ešte aj teraz v Miklušovej väznici, kde tie tabuľky odvtedy nevyhodili a chránia, veď sú múzeom, presnejšie Východoslovenským múzeom.
Milan Kolcun
Foto: Milan Kolcun