Vinohrady patrili v Košiciach najprv mešťanom, no čím neskôr, tým viac sa niektorí z nich postupne transformovali na veľkopodnikateľov. V 19. storočí ich už bolo dosť. Napríklad na Ludmanskej ulici, neskôr aj na Alžbetinej, si otvoril predajňu jeden z prvých Židov usadených v Košiciach Herman Horowitz (1811 – 1879). Predával víno nielen Košičanom, ale aj do Poľska (mal svoj sklad aj vo Varšave) a dokonca až do Ruska, Anglicka či Indie.
Človek, ktorý na víne tak zbohatol, že sa mohol dať až na luxusné hoteliérstvo, sa zase volal Leopold Schalkház (1820 – 1873). Pridajme mu prívlastok starší, lebo mal aj syna, ktorý sa však už nevenoval vínu, iba najslávnejšiemu hotelu v Košiciach, ktorý dal jeho otec postaviť. (Dnes na jeho mieste stojí hotel Slovan.) Alexander Litman (1848 – 1923) chodieval s vínom na rôzne výstavy a na jednej v Londýne mu dali aj fotku kráľovnej, lebo tá (fotka) bolo súčasťou výhry. Ján Maurer (1855 – 1904) bol síce z medovnikárskej rodiny, no sladké remeslo zachutilo len jeho bratovi. On si radšej kúpil v Košiciach vinohrad a založil veľkoobchod s vínom. S nápojom bohov sa to naučil tak dobre pracovať, až mohol učiť aj iných, lebo ho minister vymenoval za školiteľa pre tento kraj. Ostala po ňom aj učebnica a časopis. So svojím bratom medovnikárom nebýval v perníkovej chalúpke, ale v dome na Hlavnej ulici č. 35, v ktorom ich ďalší brat pre istotu prevádzkoval aj pohrebnú službu. Tú by bolo treba zavolať v polovici 19. storočia do košických vinohradov, lebo vtedy vínnu révu „zrušila“ epidémia fyloxéry a tiež choroba zvaná peronospóra.
A i keď odvtedy to už nikdy nebolo ako predtým, stále sa v Košiciach vyrábalo aspoň nejaké víno. Za socializmu Východoslovenské vinárske závody sídlili na Bottovej ulici. Doteraz tam existujú obrovské podzemné priestory, v ktorých boli sudy vysoké až niekoľko metrov. Tam a v Ťahanovciach sa skladovali a odtiaľ sa expedovali také značky ako Košický poklad i Rubeso, čo boli vína známe po celom Československu. Rubeso bolo skratkou troch prvých slabík priezvisk riaditeľov podniku.
Slovenské vína nie sú vôbec zlé a najmä tokajské je toho kontrapríkladom. Medzi rečou, neďaleká tokajská oblasť je len z jednej jedenástiny na Slovensku (531 ha: Malá Tŕňa, Veľká tŕňa, Slovenské Nové Mesto, Bara, Čerchov, Černochov, Viničky). „Zvyšok“ je v Maďarsku. Keď ešte touto oblasťou ešte neviedla hraničná čiara, stalo sa tokajské víno svetoznámym. Veď je to jedna z piatich oblastí na celom svete, kde možno dopestovať hrozno na výrobu prírodne sladkých vín. Víno z Tokaja už popíjali: Beethoven, Voltaire, Rossini, Goethe, cár Peter I., Ferenc Liszt a ešte tisícky iných, o ktorých si to nikto nezapísal. Sedmohradské knieža František Rákóczi II. ho posielal do Francúzska kráľovi Ľudovítovi XIV. Svetoznámy spisovateľ a rodák z Košíc Sándor Márai napísal pod vplyvom vína o jednu peknú esej viac, ktorá víno ospevuje. I preto v roku 2009 zašiel primátor František Knapík na vinobranie do mesta Abaújzantó. Zároveň tým pripomenul a spopularizoval historický fakt, že mesto Košice v minulosti vlastnilo tokajské vinice v okolí miest: Tálya, Szikszó, Szántó a Tokaj.
Milan Kolcun
Titulná fotografia: pixabay.ocm