Sestra Alexandra Skuteckého Karola sa v roku 1918 vydala za lekára Ferdinanda Karvaša a ostala bývať v rodičovskom dome v Banskej Bystrici. Ako jediná zo súrodencov sa rozhodla venovať maliarstvu a stala sa akademickou maliarkou. Vzťah k umeleckej tvorbe zdedila po otcovi. Portrétovala členov rodiny a príbuzných, maľovala krajinky. V prízemí vily si jej manžel zriadil ordináciu. Dňa 25. apríla 1920 sa v rodine narodil syn Peter Karvaš (neskôr známy slovenský dramatik, prozaik a divadelný kritik, zomrel 28. novembra 1999 v Bratislave).
Dominik Skutecký sa ale dlho zo svojho vnuka netešil. Postihla ho mozgová mŕtvica a o niekoľko týždňov 13. marca 1921 vo veku 72 rokov zomrel. Posledná rozlúčka s významným slovenským maliarom sa konala v záhrade jeho vily za účasti banskobystrického rabína Árona Schönfelda. Na ceste na židovský cintorín ho odprevádzal smútočný sprievod na čele s mešťanostom Banskej Bystrice Júliusom Cesnakom.
Roky perzekúcií a osud súrodencov Skuteckých
V období Slovenskej republiky (1939 – 1945) na základe vládneho nariadenia č. 198/1941 o právnom postavení Židov, známeho ako Židovský kódex z 9. septembra 1941, zažila rodina pre svoj pôvod perzekúcie a rasové prenasledovanie. Manžel Karoly MUDr. Ferdinand Karvaš, úspešný odborník na tuberkulózne choroby, v roku 1940 našťastie dostal pracovné povolenie a v roku 1942 žltú legitimáciu hospodársky dôležitého Žida (15. mája 1943 aj čiastočnú prezidentskú výnimku). Tá ich chránila pred deportáciami. Ich vilka, kde mal ordináciu, bola arizovaná a museli sa presťahovať do nájomného bytu Porges Paloty. Syn Peter bol internovaný v pracovnom tábore. Trauma spojená so stratou rodičovskej vily spôsobovala Karole depresívne stavy. V roku 1943 sa pokúsila ukončiť svoje trápenie, keď skočila do výťahovej šachty. Zo zranení sa dlho liečila. V máji 1943 začalo pravidelné rozhlasové vysielanie z budovy Matice slovenskej v Martine, kde sa stal syn Karvašovcov Peter redaktorom. Vysielala sa hlavne klasika, súčasná a svetová dramatická tvorba, ale aj relácie, ktoré sa nestotožňovali s politickým režimom. Preto v apríli 1944 ministerstvo vnútra matičné štúdio zatvorilo.
Ing. Alexander Skutecký bol vylúčený zo zoznamu znalcov. Na základe prezidentskej výnimky, ktorá mu bola udelená 9. júna 1942 podľa § 2 ods. 1, písm. a) zákona č. 68/1942 Sl. z. ako pokrstenej osobe (v zozname osôb pokrstených a ich rodinných príslušníkov je uvedený „ako rozvedený a včas pokrstený“) dostal legitimáciu hospodársky dôležitého Žida. Na jej základe bol zamestnaný ako technický úradník stavebného odboru Slovenskej železnice a poslaný z Bratislavy do Spišskej Novej Vsi. Spolu so synom Pavlom, jeho manželkou a vnučkou Verou (* 1939) boli zapísaní ako podnájomníci v dome na Pribinovej ulici č. 1. Jeho kancelária sa nachádzala na Štefánikovom riadku č. 68 (dnešná Zimná ulica). Ako uvádza historik Jozef Suláček „v Spišskej Novej Vsi vytvoril viacero projektov staničných budov a obytných domov“.
Keď vypuklo v auguste 1944 Slovenské národné povstanie a Banská Bystrica sa stala jeho centrom, doktor Karvaš liečil ranených povstalcov a jeho syn Peter prešiel do Slovenského slobodného vysielača. Do Banskej Bystrice sa rozhodol odísť zo Spišskej Novej Vsi aj inžinier Alexander Skutecký. Pred potlačením Povstania sa snažil ujsť do hôr. Nemecké jednotky ho koncom októbra zaistili a 29. októbra 1944 v Hriadeľskom sedle zavraždili. Pravdepodobne skončil v jednom z masových hrobov pod Prašivou.
Autor: Christian Michelides, 2017
Krátko pred Vianocami 18. decembra 1944 gestapo zaistilo a uväznilo aj jeho sestru Karolu Skuteckú-Karvašovú spolu s manželom. Dňa 9. januára 1945 boli popravení vo vápenke v Nemeckej. Peter Karvaš, ktorý hrôzy holokaustu prežil, na svoje posledné stretnutie s matkou neskôr spomínal: „Stáli sme oproti sebe medzi dverami pustého bytu, otec bol kdesi pri svojich ranených. Mama náhle ku mne pokročila a tuho ma objala, odrazu drobná a po prvý raz hľadajúca útulok a útechu u mňa. V tom okamihu objatia som si uvedomil, že ju už nikdy neuvidím a že si odteraz po dlhé roky už iba sám sebe budem domovom.”
Svedectvom obdobia našich slovenských dejín, kedy právo bolo nahradené bezprávím, sú v súčasnosti Stolpersteine (Kamene zmiznutých). Autorom ich projektu je nemecký umelec Gunter Demnig. Pred niekoľkými rokmi sa začali osadzovať aj na Slovensku. Tieto 10 x 10 centimetrové dlažobné kocky s mosadzným štítkom v chodníkoch pred domami obetí holokaustu obsahujú meno, rok narodenia a niekoľko slov o ich osude. Stolpersteine venované rodine Skuteckej nájdeme pred ich vilou na Hornej ulici 55 v Banskej Bystrici, kde sa v súčasnosti nachádza sídlo Stredoslovenskej galérie.
A aké boli osudy Ladislava E. Hudeca? V roku 1938 požiadal o maďarské občianstvo a v roku 1942 sa stal maďarským honorárnym konzulom v Šanghaji. V tom období poskytol azyl viacerým stredoeurópskym židom pred prenasledovaním. Po skončení občianskej vojny v Číne ušiel s rodinou do Európy a odtiaľ ďalej do USA, kde sa stal profesorom v Berkeley. Posledným prianím slávneho architekta bolo, aby jeho pozostatky boli uložené v rodnom meste. Udialo sa tak v roku 1970, čiže 12 rokov po jeho smrti, keď boli prenesené do rodinnej hrobky na banskobystrický evanjelický cintorín.
Ružena Kormošová
Štátny archív v Košiciach, Archív Spišská Nová Ves, fond: Okresný úrad Spišská Nová Ves, Židovské záležitosti 1942, šk. 531.
SULAČEK, Jozef. Osudy židovských inžinierov na Slovensku 1938 – 1945 1, 2. Bratislava: SNM – MŽK, 2017.
SULÁČEK, Jozef. Biele plášte. Tragické osudy židovských lekárov na Slovensku v období druhej svetovej vojny 2. Bratislava: SNM – MŽK, 2006, s. 50.
ĎURIANČIK, Jozef. Po stopách Dominika Skuteckého. Banská Bystrica: DALI-BB, 2012, s. 53-75.
KUBIČKOVÁ, Klára – FURDÍKOVÁ, Eva – SEMANČÍK, Matúš. Po stopách architekta Ladislava Hudeca. 1. vyd. Banská Bystrica: C.A.L.E.H.n.o., 2013, 141 s.
lehudec.org, antikomplex.sk
Titulná fotografia: Rodinná vila Skuteckých v Banskej Bystrici (Foto: ssgbb.sk)