Štefan Štec ˗ rusínsky moderátor, spevák, folklorista telom aj dušou. Krásu svojho materinského jazyka približuje prostredníctvom piesní celému Slovensku. Ako sa dostal k spevu, čo je hlavnou témou rusínskych ľudových piesní, ale aj to, ako naši predkovia zakomponovali sexuálne narážky do skladieb, nám prezradil v rozhovore.
Spievanie je pre vás nielen jedna z profesií, ale najmä koníček. Kedy ste začali spievať?
Spieval som stále, odmalička. Neviem, či to bolo úžasné, nechodil som totiž do žiadnych súborov. Skôr to bol prirodzený proces, keďže folklór ma bavil vo všeobecnosti. Ako malý som si sám robil predstavenia ˗ pustil som si platňu, vymyslel som názov predstavenia, sám som si to moderoval, bol som interpret, umelec, dokonca aj divák. Mama medzitým varila a ja som mal hodinové predstavenia takmer každý deň. Myslím si, že práve tieto moje zážitky boli základom toho, čo ma bude baviť v budúcnosti. Že budem mať rád javisko, nielen ako samotný interpret, ale aj ako producent, režisér, choreograf. Zaujímalo ma všetko ˗ prepojenie hudby, tanca, spevu.
Potom prišiel Folklórny súbor Hornád?
Áno, ale až keď som mal 18 rokov. Po strednej škole som žil chvíľu s kamarátmi v Prahe, chceli sme dobyť svet. Čím je človek ďalej, tým mu viac chýba niečo domáce. V tom období sa na Staromestskom námestí odohral týždňový festival národov. Účinkoval tam súbor Čarnica z Košíc a ja som sa každý večer po práci šiel pozerať (nielen) na ich predstavenie. Vtedy som zažil takú spolupatričnosť, hrdosť, že to sú naši. Zožali veľký úspech a ja som mal chuť povedať: “Ja som tiež zo Slovenska ˗ z Košíc, to sú naši!” A tak som už vedel, že keď sa vrátim do Košíc, nájdem si popri práci súbor a začnem sa venovať folklóru. Vedel som, že je ten čas ˗ ak nie teraz, tak už nikdy. V utorok večer som prišiel do Košíc a v stredu ráno som našiel leták na nábor. Potom sa to rozbehlo.
A v Hornáde ste doteraz.
Áno, v Hornáde som už 14 rokov. V súčasnosti som umeleckým vedúcim, choreografom, tanečníkom a je tam so mnou aj manželka.
Vo vašej sólo tvorbe sa venujete rusínskym piesňam. Podľa čoho si vyberáte skladby, ktoré prezentujete?
Spievam rusínske skladby, avšak nie všetky sú z nášho územia. Niekedy mi povedia poslucháči: “ale u nás sa takáto pesnička nespievala”. Ja viem, že u nich sa možno nespievala, ale nechcem spievať pesničky len z jedného územia. Niekedy ľudia žijú v bublinke svojej obce a majú pocit, že len ich folklór, jazyk a tradície sú najsprávnejšie. Tých tradícií je však oveľa viac, rovnako ako interpretácií jednej skladby. Ja chcem ukázať, že Rusíni nežijú len na Slovensku, ale aj v Poľsku, na Ukrajine, Rumunsku ˗ je to naozaj taký súvislý karpátsky oblúk. Takže si vyberám rôzne piesne. Niekedy sú skladby jazykovo podobné, ale hudbou vzdialené. Avšak pritom sú si blízke, pretože ich ľudia majú radi. Tam sa ukazuje ten kód, že rusínska skladba, nech je odkiaľkoľvek, medzi Rusínmi funguje. A dokonca nielen medzi nimi.
Vyberiem si takú skladbu, ktorá sa mi páči ˗ ktorá mnou prejde, niečo vo mne zanechá a neviem ju pustiť z hlavy. Je veľmi veľa rusínskych piesní, ale, nebojím sa povedať, že niektoré so mnou neurobia nič. A niektoré sú pre mňa úžasné. Som šťastný, keď sa aj ľuďom páči môj výber. A zatiaľ to vyzerá tak, že je celkom dobrý.
Načrtli ste, že piesne sa v regiónoch líšia ˗ či už textom alebo melódiou.
Áno, napríklad, melódia je rovnaká a text úplne iný. To sa stáva často. Treba si uvedomiť, že naše regióny ako ich poznáme, trvajú veľmi krátku dobu. V čase, keď sa vyvíjali, Slovensko neexistovalo, boli sme súčasťou Uhorska. Ľudia migrovali a prinášali si melódie, pesničky, slová. Množstvo ľudí z našich oblastí chodilo na juh Zemplína až do Maďarska ˗ odtiaľ si prinášali piesne. Samozrejme, nespievali po maďarsky, ale vytvorili si vlastný text. Alebo priniesli nejakú skladbu tam. Čiže to bol totálny guľáš. Slová a melódie sa mixovali. Keď sa určili súčasné hranice, nastali situácie ako: “Veď to je naša pesnička, vidíš, a Maďari ju spievajú…” Príbeh za tou skladbou však môže byť úplne iný, ale každý si to kúsok privlastňuje.
Musím však povedať, že som našiel aj melódie bez textu, ktoré niekto zaspieval alebo zahral a text som si vytvoril sám. Väčšinou si ľudia myslia, že sú to ľudové piesne. Písal som ich v rámci estetiky a reálií, ktoré až tak neprezrádzajú, z ktorej sú doby. Nechválim sa tým. Chcem tú skladbu posúvať ďalej. Nechcem si ju držať, že “to je moja autorská”. Všetky skladby ktoré vznikli, majú svojho autora, len sa časom stratil. Ja chcem, aby aj moje skladby žili medzi ľuďmi, aby sa prenášali, chodili hore-dole, aby neboli len v mojom šuplíku.
O slovenských ľudových piesňach sa hovorí, že ich hlavnou témou je najmä sex, láska, alkohol a vojna. Aké témy majú tie rusínske?
Presne také isté. Sex, láska, priateľstvá, vojna ˗ to sú všetko reálie, ktoré zažívali nielen ľudia na Slovensku, ale aj Rusíni. Tieto témy nájdeme viac-menej v ľudových skladbách skoro všade na svete. Čo je však špecifické pre náš región, to sú vysťahovalecké piesne.
Zaujímavé je aj to, že sexuálne témy boli zakódované v rôznych slovách a slovných spojeniach s preneseným významom, keďže na verejnosti sa o tom nemohlo spievať len tak z mosta do prosta. A tak si ľudia si vymysleli, že rozmarín je symbol toho a červená ružička zase toho… V podstate v každej pesničke sa o tom spieva. Často si ľudia o tých piesňach myslia, že sú to “detské pesničky na lúke”. Stretávam sa aj s tým, že detské súbory spievajú texty ako “stratila som ružičku”, “rozmarín mi prišiel” a tak ďalej. Pokiaľ človek nepozná prenesený význam, vníma ten konkrétny. Tí naši predkovia boli, veru, šibali, že to vedeli tak pekne ukryť.
V súčasnosti, bohužiaľ, nemôžete mať koncerty. Chýba vám javisko a ľudia?
Ten prvý rok pandémie bol skôr oddychový, tešili sme sa, že sa obmedzili koncerty a trochu si oddýchneme, mohli sme sa venovať rodine, pozerať filmy, telefonovať si… Táto druhá časť je skôr depresívna. Musíme to však vydržať. Človek by sa nemal trápiť tým, čo nevie zmeniť. Ľudia nám veľmi chýbajú, pretože všetko, čo robíme, robíme pre ľudí. My si môžeme spievať a hrať. Ale keď to človek neposúva ľuďom, nemá spätnú väzbu, potlesk, úsmev, slzy, emócie, ktoré umelec zažíva na javisku, stráca sa zmysel jeho práce. Myslím si, že keď súčasná situácia pominie, tak si to užijeme dvojnásobne a bude to parádne.
Prečítajte si rozhovor aj o tom, ako Štefan Štec vníma prácu rozhlasového redaktora v národnostnom vysielaní. V rozhovore prezradil, aké nárečia má rusínčina, prečo je rád, že v práci môže hovoriť svojím materinským jazykom a ukázal nám scenár svojej relácie. Čítajte viac…
Miroslava Vaníková
Foto: Archív Štefan Štec