Vyrastal v Košiciach, avšak od detstva rozprávali doma po rusínsky. Štefan Štec, charizmatický spevák, ktorého určite poznáte z televíznych obrazoviek, rozpráva vo svojej rodnej reči dokonca aj v práci. Pôsobí totiž ako moderátor a redaktor národnostného vysielania v Slovenskom rozhlase. V rozhovore nám prezradil, aká je kodifikovaná podoba rusínčiny, či sa líšia slovíčka v jednotlivých nárečiach, ale aj to, ako vyzerá scenár jeho relácie.
Keď ste nastúpili do Slovenského rozhlasu (Rádio Patria) do národnostného vysielania, začali ste rozprávať po rusínsky aj vo vysielaní. Nerobilo vám to problém?
Pravdupovediac nie, keďže po rusínsky som vedel. Rusínsky jazyk má niekoľko rôznych nárečí a má aj svoju spisovnú formu. Moji rodičia pochádzajú z oblasti Medzilaboriec, kde sa rozprávalo viac-menej kodifikovanou formou, takže som s tým nemal až taký problém. Samozrejme, musel som priebežne sledovať kodifikovaný jazyk, lebo rusínčina má svoje zákonitosti. Napríklad, množstvo slovenských slovíčok prechádza do rusínskej lexiky a niekedy si to ani neuvedomujeme. Na to som si musel dávať pozor.
Spomenuli ste, že rusínčina má svoje nárečia. Na Spiši sa, napríklad, čierne korenie povie “peper”, trochu východnejšie na Šariši “piper” a na Zemplíne je to “poper”. Sú aj v rámci rusínčiny takéto odchýlky?
Áno. Rusíni sú národ, ktorý žije prevažne na severovýchode Slovenska. Časť žije na Zamagurí, časť na severnom Spiši, Šariši, ale aj na strednom Spiši, na severnom a hornom Zemplíne a tak ďalej. Všetkých nás spája rusínsky jazyk, ale každý má vo svojom regióne odchýlky a slovíčka, ktoré prijal z majoritného prostredia. Ja pochádzam z obce Habura na hornom Zemplíne, takže my máme zemplínske slovíčka. U nás je čierne korenie “poper”.
Rusíni tvoria aj akúsi hranicu s ďalšími krajinami ˗ Poľskom a Ukrajinou. Naša slovná zásoba prijímala niečo z jednej aj druhej strany, zachovali sa starodávne slovíčka, prijali sa nové, aj vytvorili vlastné. Je to naozaj bohatá reč. Napríklad sa niekedy smejeme, že Rusíni pri Starej Ľubovni hovoria “ša” a my hovoríme “sia”. Pri Sabinove zase vakajú (budú banovava, robiva). Samozrejme, každý Rusín si myslí, že rozpráva najsprávnejšie a najčistejšie.
Už sa vám niekedy stalo, že vám poslucháč napísal: “Pán redaktor, ale po našom sa to povie inak”?
Skôr mi napíšu, že “to nie je naše slovíčko, to je ukrajinské”. Množstvo slovíčok v kodifikovanej rusínčine sa podobá ukrajinským slovíčkam, ale ľudia si to chybne vysvetľujú, pretože majú zlé spomienky na ukrajinizáciu. Tie slovíčka, ktoré jazyk neobsahuje, sa väčšinou berú zo slovných zásob národov, ktoré patria do rovnakej skupiny ako Rusíni ˗ skupiny východoslovanských jazykov. Čiže, keďže sme nemali slovíčko “počítač”, požičali sme si “kompjuter”, ktoré sa používa medzi východnými Slovanmi. Nato mi jeden poslucháč napísal, že my máme predsa počítač. A potom vznikajú situácie, keď ľudia chcú niečo povedať po rusínsky, ale stále používajú slovenský základ slova, a potom je z toho taká balamuta.
Keď sa pripravujete na vysielanie a píšete si scenár relácie, používate azbuku alebo slová zaznamenávate foneticky?
Samozrejme, máme svoju azbuku, teda píšeme v cyrilike. Niektoré texty však píšem v latinke ˗ foneticky, pretože je to rýchlejšie. Môj scenár vyzerá občas tak, že časť je v azbuke, časť v latinke, časť v azbuke a potom je človek z toho dosť domotaný. Nie každý však má to šťastie a môže sa (aj) v profesijnom živote realizovať vo svojom materinskom jazyku. Som za to rád.
So Štefanom Štecom sme sa rozprávali aj o jeho speváckej kariére. Ak vás zaujíma, podľa čoho si vyberá rusínske skladby, ktoré interpretuje, alebo to, ako naši predkovia maskovali erotický podtón v piesňach, prečítajte si pokračovanie rozhovoru.
Miroslava Vaníková
Foto: stefanstec.sk